Nový rok..
Ale čo ten starý?
Aký bol? Čo ma naučil? Čo mi dal a čo vzal?
Jedným slovom, náročný. A pri tom tak krásny. Stretla som lásku môjho života, moju spriaznenú dušu, najlepšieho muža na svete.
No zároveň som zažila veľkú krízu, prestala som ľúbiť moju prácu, môj sen. Do života mi prišli ľudia, ktorých som tam pustiť nemala. Ľudia, ktorí mi ublížili, parazitovali na mojej láskavosti a naivite. Ľudia, ktorí ma mali opäť niečo naučiť. Prečo učenie tak veľmi bolí, zanecháva toľko rán.. Ako ich mám zahojiť? Chce to len čas? Alebo mi pomôže práve toto..? Rozpísať moje pocity do blogu?
Je to ozaj zaujímavé, tento svet. Akoby vždy musela fungovať nejaká zvláštna rovnováha, kde Ti život niečo pridá, inde uberie. Láska.. láska bola to, po čom som najviac túžila. Pamätám si rok 2020, kedy som pravidelne mrnčala o tom, ako lásku rozdávam prostredníctvom mandlove, no ja sama ju nemám. A potom prišiel rok 2021, ja som si v januári upratala nejaké veci v hlave a ona prišla..
Správa. Správa na IG, či by som nešla na kávu, takú walk and talk, lebo inak sa to nedalo. Od Bruna, mladého muža, ktorý už pár krát do mandlove zavítal. Vždy bol veľmi slušný, viac krát nám aj napísal, ako veľmi mu chutilo.
Nestávalo sa mi to často, po pravde skoro vôbec. Málokto mal odvahu na to, že by ma niekam zavolal. Vraj som vždy v mužoch vzbudzovala rešpekt. Mojimi slovami, akoby sa ma báli. To, že mi napísal a niekam ma pozval ma príjemne prekvapilo.
A tak prišlo prvé, druhé, tretie … stretnutie. Bol to ako splnený sen. Akoby prišiel zázrak, na toto som celý život čakala. Preto bola moja cesta plná strastí, aby mohlo prísť toto. Celé to do seba zapadlo. Onedlho sme začali spolu bývať, v septembri sa zasnúbili. Rok 2021 bol pre mňa rokom lásky. Takej tej osudovej, ako z krásneho filmu.
No život nie je rozprávka. Na jednu stranu je život krásny, no na druhú sa to musí niečím vyrovnať. Akoby nemohlo stačiť, že je covid. Dôvod, pre ktorý muselo kopec gastro prevádzok zatvoriť. Už druhý rok sa to s nami ťahalo. Ja som bola a stále som najviac vďačná, že aj napriek covidu sa mandlove darí. Fungujeme, vyrábame, vymýšľame.. No obmedzene.
Mandlove v roku 2021 oslávilo 6rokov.. 6rokov je fakt veľa. Až sa mi nechce veriť. No aj to, že ste v niečom dobrý (úspešný), prináša nie úplne pekné pocity.
Dostala som sa do rebríčku Forbes 30 pod 30. Krásny to pocit, no skutočnosť, ktorá so sebou priniesla aj pocity nepekné. Mimo toho, že som sa pýtala či si to zaslúžim, alebo iní sa ma pýtali ako sa mi to podarilo prišli aj myšlienky typu, čo ďalej? Čo viac sa mi v živote podarí? Čo ak nič viac, nič lepšie a väčšia ma v živote už nečaká.. V týchto a ďalších negatívnych pocitoch som samu seba topila až príliš dlho..
Nasledovalo obdobie, kedy som si povedala, že mandlove by malo fungovať bezo mňa, a tak som sa dala trochu do úzadia. Niekto by si povedal, aké parádne, konečne viac času pre seba. No keďže nie som typ človeka, ktorý je na niečo takéto zvyknutý, prišli pocity iné. Pocity bezvýznamnosti, pocity zbytočnosti. Pocit, že bez práce môj život nemá zmysel, že ja nemám zmysel, že som človek, ktorý je úplne zbytočný.
Takéto obdobie si pamätám, že už som zažila, tieto pocity som nepociťovala prvý krát. Musím veriť, že ak náhodou opäť prídu takéto myšlienky, budem ich vedieť poraziť. Že si týchto myšlienok budem vedomá a nedovolím, aby nado mnou zvíťazili.
Počas týchto myšlienok som sa snažila nájsť záplatu, hľadala som niečo nové.. Nový nápad, nový projekt.. No čas ukázal, že moja motivácia nebola správna, snažila som sa zalepiť problém, pocit, nesprávne vnímanie samej seba. Čo je to za hlúposť si myslieť, že pokiaľ každodenne netrávim čas prácou, nemám žiadnu hodnotu. Tieto pocity sú bolestivé, vychádzajú z nejakej nevyliečenej traumy. Traumy, ktorú stále neviem úplne vysvetliť, no dobré je, že si to uvedomujem.
Následne prišlo obdobie kedy som sa opäť zapálila pre mandlove, dva týždne voľna počas leta veľmi pomohli. No toto obdobie prinieslo ďalšie náročné skúšky.. ale o tom v ďalšom poste.
